interaktívne príbehy

Po celom týždni Sarinho prehovárania, sa Alex rozhodla ísť s ním na večeru. Veď je to len večera, chce sa len porozprávať, opakovala si v duchu Sarine slová, aby sa trochu upokojila, no nepomáhalo jej to. Stále ju nahlodával akýsi znepokojujúci pocit a potom, čo je Sarah oznámila, že Jason po ňu príde okolo ôsmej, mala chuť to zrušiť. Neurobila to len kvôli Sarah, pretože ona verila, že sa zmenil a urobila pre ňu už tak veľa, že cítila potrebu vrátiť jej to. Prišiel presne, no mal smolu, že mu otvorila práve Nikol, ktorá nebola veľmi nadšená tým, že idú spolu niekam preč. Chcela, aby boli pod jej dohľadom, aby mohla zasiahnuť, keby bolo treba, no Sara tvrdila, že bude lepšie ak budú mať súkromie.

„Ahoj, som Jason a prišiel som..“ hovoril a podával jej ruku, no ona sa na ňu len opovržlivo pozrela a skočila mu do reči: „Viem, kto si aj prečo si tu, ale varujem ťa. Ak jej znovu ublížiš, rozsekám ťa na malé kúsočky a hodím ťa psom, ktorí sa tu po okolí pofľakujú.“

Tak takéto ostré privítanie nečakal, a normálne pocítil strach, no pravdepodobne to bolo tým vražedným pohľadom, ktorý mu venovala k svojim slovám, čím ich zdôraznila. Zabuchla dvere a išla ohlásiť Alex, ktorá bola v izbe so Sarah, ktorá jej pripomínala, že sú tu pre ňu a keby niečo potrebovala stačí zavolať.

„To je pravda Al, keby niečo zavolaj. A nie, že nie. Budeme na teba čakať.“ Pripojila sa do ich rozhovoru aj Nikol, po príchode do izby.

„To nemusíte, som veľká a viem sa o sebe postarať,“ povedala s úsmevom a vytiahla z kabelky slzný plyn a elektrošok.

„Vidím, že pre dnešok si pripravená,“ skonštatovala Sara taktiež s úsmevom.

„Ja som sem vlastne prišla, aby som vám povedala, že už je tu. Nechala som ho čakať pre dverami.“ Na to sa všetky tri rozosmiali. Potom Obe Alex objali, popriali jej veľa šťastia a išli za ňou na ceste k dverám. Keď otvorila dvere a on ich uvidel, pomyslel si, že vyzerajú ako jej čestná stráž. Podchvíľou zapochyboval o svojom pláne, no rýchlo sa spamätal.

„Ahoj, vyzeráš dobre. Ako sa máš?“ spýtal sa. Bola to obyčajná fráza, ktorú bežne používal.

„Ahoj, ďakujem, mám sa dobre a ty?“ odvetila úplne bez rozmyslu, automaticky.

„Ja tiež. Dúfam, že máš rada taliansku kuchyňu, pretože ideme k Luigimu.“

„Áno, mám ju rada. Je to moja najobľúbenejšia.“ Nevedela ani prečo mu to hovorí, no bola nervózna, a vtedy veľa hovorila aj bez toho, aby si najskôr premyslela, čo povie. V tej chvíli jej pripadal celkom milý, aj keď vedela, že je nervózny možno tak veľmi ako ona.

Keby ich bol človek pozoroval, povedal by si, že je to iba párik nervóznych ľudí na prvom rande. Tento dojem však kazili Nikol a Sara, ktoré sa spoza Alexinho chrbta mračili na Jasona.

V reštaurácii bolo príjemne. Hrala tam jemná nevtieravá hudba, ktorá dopĺňala toto útulné prostredie. Na stoloch boli sviečky a stoly boli od seba oddelené  akýmisi drevenými paravánmi, ktoré dodávali ľuďom istú mieru súkromia. Páčilo sa jej tu a predsavzala si, že toto nie je jej posledná návšteva tohto miesta. Keď sa usadili, prišiel príjemný čašník a priniesol im jedálny lístok. V tichosti obaja predstierali, že ich to zaujíma, hoci bol každý myšlienkami úplne inde.

„Čo si dáš?“ spýtal sa jej. Uvítala zmenu, keď konečne prehovoril, pretože doteraz, aj v aute, keď sedela vedľa neho, pripomenula si tú nepeknú udalosť, no aj to, čo tomu predchádzalo, nebolo jej práve dvakrát príjemne. Nik neprehovoril ani jediné slovo, čo pôsobilo ešte skľučujúcejšie.

„Dám si pizzu,“ povedala.

„A akú?“

„Fúha, ani neviem. Vyber niečo ty, pretože ja mávam teraz rôzne chute a pokým sa pre niečo rozhodnem, tak sa mi zachutí niečo iné.“

„Mne to nevadí, vyber si, čo chceš, veď máme čas.“

„Ver mi, že až toľko času nemáme.“

„Ok, tak ja mám rád syrovú. Vieš tú so štyrmi druhmi syra.“

„Tú milujem. Inak som rada, že si nevybral nič s hríbmi, pretože tie teraz nejako moc nemusím.“

„Ja som ju ešte nevybral, no vidím, že ju máme radi obaja, takže ju objednám. A inak nemám rád hríby.“ Myslel si, že aj on by mal prezradiť niečo, čo o ňom nevie, keď aj ona mu už niečo prezradila. Potom kývol na čašníka a objednal. Hoci boli nervózni, cítili sa príjemne v spoločnosti jeden druhého, aj keď si to nechceli priznať.

Teraz ich však čakala tá najťažšia vec z celého večera. Vedel, že už to nemôže ďalej odkladať, a preto povedal: „Tak ako to vyriešime s naším dieťaťom? Viem, že nevzniklo za práve príjemných okolností, no to už nezmením, hoci ma to veľmi mrzí. Je to neodpustiteľné, no čas sa nedá vrátiť. Som rád, že si si ho nedala vziať a chcel by som mu dať všetko čo bude potrebovať, stačí povedať.“

„Nežiadam od teba nič. Nechcela som ti to ani povedať, takže sa nemusíš báť, že by som ťa nejako vydierala kvôli peniazom. Tých mám dosť a tie tvoje nepotrebujem. A už vonkoncom to nevyužijem na to, aby som si ťa k sebe pripútala na celý život. Bez urážky, no to budem radšej celý život sama.“ Rýchlo sa z príjemnej ženy stala dračica chrániaca si svoje súkromie.

„Zle si ma pochopila, ja chcem byť súčasťou života toho dieťaťa. Vedel som, že po tom, čo sa stalo by si si ma nechcela vziať, no nemôžem ti to mať za zlé.“

„Úprimne sa priznávam, že som to nečakala. Myslela som si, že nebudeš chcieť niesť za to zodpovednosť. Samozrejme, že ti nemôžem brániť v tom, aby si bol s dieťaťom, veď je aj tvoje, takže ak sa rozumne dohodneme o čase kedy s ním budeš môcť byť nie som proti.“

„To som rád, že to takto berieš a chcem mu dať aj svoje priezvisko, si proti?“

„Nie, nie som. Máš na to právo, no chcem, aby malo aj moje, keďže nebudeme zosobášení, dobre?“

„Nemám námietky a som rád, že sme sa tak rýchlo dohodli,“ povedal to síce, no mal námietky, pretože jej ho chcel úplne vziať a nepochyboval o tom, že sa mu to podarí.

„Tak s týmto môžem len súhlasiť.“ Nie celkom sa je páčilo, že mal patriť do života toho dieťaťa a teda aj do jej, no vedela, že keď už raz chce, nič z tým neurobí, pretože aj podľa zákona má na to právo.

Usmiali sa na seba, no nie srdečným, ale napätým úsmevom, pretože nevedeli, čo môžu jeden od druhého čakať. Strávili spolu celkom príjemný večer a potom, čo ju priviezol domov sa jej spýtal, či by s ňou nemohol ísť k lekárovi a ona súhlasila. Vošla do bytu a našla všetky kamarátky sedieť na pohovke a rozprávať sa. Akonáhle ju zbadali stíchli a začali sa jej vypytovať, čo sa dialo. Po tom ako im všetko vyrozprávala sa im poďakovala, že na ňu počali a vyhovoriac sa na únavu išla do postele, kde si neustále prehrávala celý večer, pretože chcela nájsť nejakú chybu na Jasonovi a jeho správaní, no nič nenašla. S pocitom, že možno má Sara pravdu a on sa zmenil upadla do príjemného spánku.

Jason prišiel domov, do svojho veľkého, no prázdneho bytu, sadol si do kresla, pustil hudbu a premýšľal nad tým, že si musí najať právnika ak chce, aby sa mu podarilo získať jeho dieťa. Bola milá, no predsalen to bola žena a všetky ženy, okrem jeho matky boli pre neho iba falošné potvory, ktoré si nezaslúžia nič, len trpieť.

O niekoľko dní, keď ju viezol k lekárovi, cítil sa trochu nesvoj. No po tom, čo už dvakrát obehli celé parkovisko a nikam nezaparkoval, spýtala sa: „Čo ti je? Nič v zlom, ale koľkokrát to ešte prejdeme pokým zaparkuješ? Z toho neustáleho točenia sa v kruhu mi začína by trochu nevoľno.“

Zdalo sa, že je duchom neprítomný. Nepočúval ju, a preto trochu pritvrdila. Poklepkala ho po ramene a hlasnejšie povedala: „ Haloo, počúvaš ma vôbec?“

Tu akoby sa spamätal a povedal: „Áno, hovorila si niečo?“

„Iba toľko, že sa keď to už konečne neodstavíš, tak sa tu povraciam.“ Zabrzdil tak prudko, že si skoro udrela hlavu. „Prepáč, to som nechcel, len som trochu nervózny. Tam je voľné miesto.“

„Nemusíš tam ísť ak nechceš, pôjdem aj sama, zvládnem to.“

„Nie, chcem tam ísť, no je to prvý raz, čo takéto niečo absolvujem, musíš ma pochopiť.“

„V poriadku, chápem.“

Hoci boli objednaní, museli si chvíľku posedieť v čakárni. Bol tam jediný muž a to ho znervóznilo ešte viac. Začala sa mu triasť noha a ona neodolala a položila mu ruku na nohu, aby sa mu prestala klepať. Vrhol na ňu nechápavý pohľad, no skôr ako mu mohla čokoľvek povedať, sestrička ich zavolala dnu.

„Dobrý deň, pán doktor,“ pozdravila už vo dverách.

„Aj vám Alex,“ povedal doktor, ktorý ju oslovil tak familiárne preto, lebo ju mal rád. Zapáčila sa mu od prvého momentu, kedy vošla do jeho ordinácie. Poznal jej príbeh a hoci chcel, aby to oznámila polícii, nechcela a ona to musel rešpektovať. Preto sa teraz veľmi prekvapil, keď za ňou vošiel neznámy muž.

„Dobrý deň,“ pozdravil Jason, ktorý bol prekvapený, keď ho doktor ani neodzdravil, len na neho vyvaľoval oči. Všimla si to aj Alex, ktorá to chcela nejako urovnať a preto povedala: „Toto je otec dieťaťa.“ Zjavne to doktora ešte viacej prekvapilo, no spamätal sa a povedal: „No dobre, tak začneme. Vyzlečte sa a ja vás vyšetrím.“ Toto zase mierne vykoľajilo Jasona, no nedal na sebe nič poznať. Alex už bola zvyknutá, pretože toto nebol jediný doktor, u ktorého sa vyzliekala a nevadilo jej ani to, že je tam on. Po vyšetrení, jej lekár predpísal nejaké vitamíny, no povedal, že všetko je v najlepšom poriadku a nemusí sa obávať. Stále komunikoval iba s ňou a k Jasonovi sa správal tak, akoby tam ani nebol. Na zadnú stranu papiera, na ktorý jej predpisoval lieky, napísal aj odkaz. Vedel, že Alex ho poslúchne a oni sa budú môcť porozprávať. Po tom, čo papierik dostala do rúk, starostlivo ho študovala, ako to robievala vždy, aby sa v prípade, že niečomu nebude rozumieť mohla spýtať lekára. Po obrátení na druhú stranu a prečítaní si odkazu, kývla doktorovi na znak súhlasu. Jason spozoroval niečo medzi nimi, no nekomentoval to, hoci vedel, že musia zmeniť lekára za nejakého, ktorému môže veriť. Po odchode z ambulancie povedal: „Idem pre auto, počkaj ma tu.“ A už ho nebolo. Nevedela, že či má využiť príležitosť a ísť hneď za lekárom alebo nie. Rozhodla sa, že má predsa more času, preto za ním zájde až na ďalší deň. Keď pre ňou zastalo jeho auto a on vystúpil, aby jej otvoril dvere, všetky ženy naokolo jej závideli, no ona si to ani nevšimla, pretože bola stále zamyslená. Musel ju dokonca okríknuť, aby už nastúpila do auta. Potom, keď na tým tak premýšľala vedela, že vyzerajú ako šťastný párik, no ani zďaleka to nebola pravda a ona nebola šťastná pretože bola s ním, to iste nie, no tešila sa, že bude matka. Síce to mnohí nazývali len plodom, no pre ňu to bol živý človiečik, ktorý bol jej súčasťou a milovala ho nadovšetko na svete. Nebola si istá, či je to chlapček alebo dievčatko, no rozhodla sa, že ak to bude chlapec bude sa volať Lukáš. Zaslúžil si to. V tomto čase na neho myslela viac ako inokedy, možno to bolo spôsobené tými hormónmi, no ona vedela, že to sa snaží nahovoriť len sama sebe. Bola si istá, že to je preto, že plánovali spolu deti a ona ho milovala a rovnako by milovala aj ich deti. Stále nemohla pochopiť, prečo jej ho boh vzal. Nevinila ho za to, pretože na tom mal iste dôvod, no asi by sa jej ľahšie dýchalo, keby vedela, že to naozaj malo nejaký zmysel.

„Nad čím premýšľaš? Už dvakrát som sa ťa pýtal, či sa nepôjdeme niekam najesť, no neodpovedala si mi.“

„Prepáč, len som sa zamyslela, že by som už pomaly mala kúpiť nejaké veci do detskej izby,“ povedala hoci už mala väčšinu vecí kúpených, no nevedela si tak rýchlo nič lepšie vymyslieť.

„To je skvelý nápad. Najskôr sa pôjdeme najesť a potom pôjdeme niečo kúpiť. Kam chceš ísť jesť?“ povedal to tak, akoby to už bolo jednoznačné, čo budú robiť a ona len môže vybrať miesto kde budú jesť.

„Rada by som sa išla najesť, no nie je mi nejako dobre, preto by som bola radšej, keby si ma vzal domov, pretože bude najlepšie, keď si pôjdem ľahnúť. Tie nákupy necháme na inokedy.“ Vedela, že to inokedy nenastane. To, že s ňou šiel k lekárovi, tak to pochopila, pretože to bolo zdravie jeho dieťaťa, no nákupy s tým nemajú nič spoločné, je to jej byt aj izba, preto mu nedovolí tam niečo zariaďovať. Nechcela ho vo svojom živote viac ako bolo nutné. Samozrejme mal právo na svoje dieťa, no nie na ňu. Potom, čo jej spravil by mu veľa ľudí nedovolilo ani priblížiť sa k nej a dieťaťu, no ona vedela, že to čo sa stalo sa už nedá zmeniť, no pre to dieťa možno bude dobrým otcom, veď aj Kris povedal, že nie je až taký zlý človek, takže možno…Je možné, že urobila chybu a neskôr to bude ľutovať, preto sa všemožne vynasnaží, aby následky boli čo najmenšie.

„Tak dobre, zaveziem ťa teda domov.“ Nebol z toho veľmi nadšený, pretože si už v duchu naplánoval celý zvyšok dňa. No nevadí, aspoň bude mať čas nájsť dobrého právnika a oboznámiť ho so situáciou.