interaktívne príbehy

Na druhý deň ráno vstal a keďže ona spala tvrdým spánkom, tak jej na prst navliekol prsteň bez toho, aby sa prebudila. Potom šiel pripraviť raňajky. Keď už mal všetko prichystané na podnose, tak zazvonil Alexin telefón. Nechcel, aby ju to zobudilo a tak ho zodvihol. Lenže nestihol sa ani ozvať, pretože z neho vychádzala spŕška slov. Sarah hovorila: „ajoj moje, predstav si, že už som našla náš vysnívaný domček. Koncom týždňa sa môžeme presťahovať. Je tam všetko, dokonca i detská hojdačka. Budeme tam šťastné aj bez chlapov, toho sa nebojím. A aj tej malej nahradíme otca, veď ju Nikol môže naučiť ako sa biť. Žiadneho chlapa nepotrebujeme a už vôbec nie hentakého ako je jej otec. Príď domov, aby sme mohli dohodnúť podrobnosti.“ Hneď aj zavesila, takže sa jej ani nestihol na nič spýtať.  Nešlo mu do hlavy, že od neho chce Alex odísť a ešte aj s malou. Myslel si, že to mala celý čas naplánované a chce ho dostať s jej života, no nechcel sa unáhliť a šiel sa jej na to spýtať. Zobudil ju nežným bozkom. Keď sa prebrala, uvidela na svojej ruke prsteň a celá prekvapená zvolala: „čo to je? Nie je to dúfam to, čo to vyzerá byť, že?“

Zostal udivene stáť a povedal: „a čo iné by to akože malo byť? Je to zásnubný prsteň. Chcem, aby si sa stala mojou ženou. Myslel som si, že ťa to poteší, veď som ti včera vyznal lásku. Asi som sa mýlil.“ Bol si istý, že to na neho celý čas len hrala. Znovu sa nechal oklamať nejakou ženou. Začal pohŕdať sebou samým.

„Nie je to tak, že by som nechcela, lenže neviem. Zdá sa mi to prirýchle a veď uváž, že keby nie je dieťaťa, tak by si mi to nenavrhol. Možno raz budem pripravená prijať tvoju ponuku, no nie dnes.“

„Ale prosím ťa, to sú len výhovorky. Dopredu si to mala premyslené. Chcela si, aby som sa zamiloval, aby si mi potom mohla vraziť nôž do chrbta. Nič, čo mi odteraz povieš ma nepresvedčí, že to tak nie je.“

„Nechápem prečo si na mňa taký zlý, ja nie som tvoja bývalá. Dobre vieš, že naša situácia je zložitá.“

„Vieš čo, potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu a keď sa vrátim, dúfam, že tu už nebudeš. Potrebujem byť chvíľu sám.“ Nestihla na to nič povedať, pretože si vzal kľúče od auta, treskol dverami a už ho nebolo. Vstala z postele, obliekla sa a išla si do kuchyne pre kabelku. Bola veľmi roztržitá, zle ju chytila a celý obsah sa vysypal na zem. Snažila sa to pozbierať, keď jej oči padli na list, ktorý nosila pri sebe, odkedy ho napísala. Začala spomínať a nemusela ho ani otvoriť, aby vedela, čo tam napísala.

Sedela v tichosti svojej izby a písala. Doktor jej poradil, aby všetky svoje myšlienky dávala na papier, hoci to nebude dávať zmysel. Nemusí to vraj dať nikomu prečítať, stačí ak si to prečíta ona a spáli to ako niečo, čo už bolo. Najskôr nevedela, čo by písala, preto sa rozhodla napísať jemu. Lukášovi, pretože zo všetkého, čo stratila jej chýbal najviac on. Začala.

Drahý Lukáš,

Viem, že je to moja vina, že už teraz nie si pri mne, no doktor mi kázal niečo písať a s tebou som sa vždy rozprávala o všetkom, preto som sa rozhodla napísať ti o mojom živote, v ktorom už žiaľ nie si. Mohol si tu byť, keby som ťa vtedy v noci nepustila a šla by som ja. Veď to boli moji rodičia a ty si nebol povinný ísť pre nich. Dlho som sa za to na teba hnevala, pretože som myslela, že keby si nebol taký dobrý, tak by si ty pokojne spal doma a ja by som bola mŕtva. Mŕtvy, stále si neviem na to zvyknúť a zmieriť sa s tým. Dnes mi prišli aj moje svadobné šaty a ja som musela krajčírke povedať, že je svadba zrušená. Zo začiatku som prežívala taký žiaľ, že som nevnímala reálny svet. Sotva som bola schopná vybaviť váš pohreb. Pritom mi veľmi pomohli baby a stále mi pomáhajú. Predstav si, že ma každý deň chodia kontrolovať a nútia ma jesť. Dokonca som sa rozhodla, že by bolo fajn bývať s nimi, a preto som našla voľný byt, ktorý bol síce dosť drahý, no mám dosť peňazí. Aj od teba, hoci tie by som veľmi rada za teba vymenila. Nič pre mňa neznamenajú, preto ich utrácam. Neviem ani, či má zmysel chodiť do školy, keď som už taká bohatá, lenže čo by som robila doma? Myslela na teba? Veď nič iné ani nerobím. Pomaly, ale isto mi to vysáva všetku moju energiu a chuť do života. Uvedomujem si, že to bez teba nemá zmysel, lenže neviem, čo robiť. Jasné, že mi chýbajú aj moji rodičia, milovala som ich, ale ty si bol pre mňa všetko a je ťažké, veľmi ťažké, všetko stratiť. Asi to preháňam, no je mi to jedno. Cítim to tak. Budem musieť zariadiť ešte kopu vecí. Odvolať našu svadbu, medové týždne, výlet, ktorý sme dali mojim rodičom na Vianoce. Milovali cestovanie…

Nedokázala už ďalej písať, oči sa je zaliali slzami hneď potom, ako si spomenula, čo všetko už nikdy neurobí a oni tiež nie. Mal to byť jej manžel, otec jej detí a oni mali byť starí rodičia a teraz je všetko preč. Nerozumela, prečo to musí byť také nespravodlivé, veď nikdy v živote neurobia nič také zlé, aby si to zaslúžila. No kto si to zaslúži?! Vtedy ten list nespálila ako je poradil lekár, ale nechala si ho.

Zrazu to na ňu všetko znovu doľahlo. Minulosť sa vydrala na povrch. Plakala a list zvierala v rukách. Konečne pochopila, prečo Jasonovi nevedela dať šancu. Pozrela na prsteň, ktorý mala ešte stále na prste a pochopila, že musí nechať minulosť odísť, keď chce byť šťastná s mužom, ktorého miluje. Áno miluje ho a vedela aj to, že Lukáš a jej rodičia by to pochopili. Určite by nechceli, aby kvôli nim trpela celý život. Rozhodla sa list spáliť a nechať minulosť minulosťou.

Prešlo pár hodín a jeho nikde. Vedela, že nemá zmysel tam len tak sedieť a vedela aj to, kde by ho mohla nájsť, pretože keď sa rozprávali o jeho bývalej spomenul, že to bolo jediné miesto, kde mohol sám v pokoji premýšľať, a preto tam chodil. Vybrala sa teda za ním, k miestečku pri rieke. Rozhodla sa, že pôjde pešo, pretože bola unavená z toho ustavičného vysedávania a nebolo to ďaleko. Lenže zabudla na to ako veľmi ju bolia lýtka, preto musela každú chvíľu stáť alebo sedieť niekde na lavičke. Kým prišla do parku, bola už tma. Zamyslela sa nad tým, čo mu povie, keď tam príde. Nevedela, či sa jej podarí presvedčiť ho o jej láske, no pevne verila, že hej. Nechcela stratiť ďalšieho človeka, ktorého ľúbila, hoci jej predtým ublížil. Bola taká ponorená do vlastných myšlienok, že si ani nevšimla muža idúceho oproti nej až kým do nej nevrazil.

„Prepáčte, nedávala som pozor,“ ospravedlňovala sa a až teraz sa mu bližšie prizrela. Bol to narkoman, ktorý už očividne potreboval dávku. Mimovoľne sa zatriasla.

„Neprepáčim. Navaľ prachy, ty krava,“ hovoril a pritom mu stále šklbalo pravým okom. Okamžite sa začala hrabať v taške, no žiadnu peňaženku nenašla. Musela jej vypadnúť ešte v byte, keď sa jej kabelka vysypala. „Ja…stratila som peňaženku… vážne tu nič nemám,“ habkala zo seba.

„Mňa neoklameš. Pozri sa na seba, len tie handry, čo máš, sú drahé a už nehovorím o tom mobile čo držíš v ruke. Tak navaľ čo máš.“

„Okrem toho mobilu tu nič cenné nemám, naozaj.“

„Tak mi daj ten mobil. Čo si hluchá?! Navaľ ho sem!“ kričal narkoman a v ruke sa mu mihol nôž. Bez váhania ho poslúchla a s trasúcimi rukami mu ho podávala. Lenže v tom momente mu neuveriteľne šklblo rukou, mobil padol na zem a rozbil sa.

„Čo si to urobila, ty suka? Za to zgegneš!“ nemyslel to tak, len ju chcel vystrašiť, pretože to jediné na ulici platilo. Keď mal z vás niekto strach.

Práve v tej chvíli jej praskla plodová voda. Bože, nie takto a nie tu, prosíkala v duchu, pretože už cítila aj kontrakcie, ktoré jej predtým pripadali len ako reakcia na to, čo sa stalo a na hlad. Pravdou bolo, že od rána nič nejedla.

„Praskla mi voda,“ povedala skôr pre seba ako jemu.

„Čo ti? To nemyslíš vážne, že budeš robiť. Čo budeš robiť?“

„Pôjdem do nemocnice, čo asi?“

„A ako? V tejto časti mesta už nezoženieš autobus a nemáš už ani telefón, aby si si zavolala taxík.“

„Nejaký si stopnem na ulici.“

„Tak to by som chcel vidieť.“

„Tak pôjdem k najbližšej telefónnej búdke, ak ma predtým nezabiješ.“ Až vtedy si uvedomil, že drží nôž.

„Nebuď sprostá, nikdy by som ti neublížil. Chcel som iba prachy na dávku. No poď ideme.“

„A kam?“

„No predsa k tej búdke.“

„Prečo? Vy mi chcete pomôcť? Prepáčte, ale zdá sa mi to trochu čudné, že v jednej chvíli ma chcete zabiť a v druhej mi pomáhate.“

„Už som ti povedal, že som ťa nechcel zabiť.“

Nemohla mu ani oponovať, pretože kontrakcie boli čoraz silnejšie a častejšie.

„No vidíte, keď nepôjdeme, tak porodíte tu, uprostred parku a to nechcete, však?“

„Nie, to nechcem. Tak teda poďme, ale musíte ma držať, lebo neviem, či to sama zvládnem.“

Pristúpil k nej, aby ju podoprel. Nebol to veľký park, no išli veľmi dlho, pretože museli každú chvíľu stáť. Keď už konečne prišli k búdke, tak už bola pripravená každú chvíľku porodiť. Posadil ju na lavičku, ktorá stála obďaleč a volal záchranku. Pýtali sa ho, že ako často sú kontrakcie, aké sú silné, až nakoniec povedali, že to by už do pôrodu nestihli, takže bude musieť rodiť on. Keďže on o tom nemal ani tušenia, operátorka sa spojila s lekárom, ktorý mu vysvetlil základné kroky.

„Ja som to nikdy nerobil, čo ak to zbabrem?“ spytoval sa vystrašene do telefónu.

„Ak to zbabrete, tak môže zomrieť, ale ak nič neurobíte, môže taktiež zomrieť, keďže ste povedali, že je to predčasný pôrod. A okrem toho, sanitka je už na ceste. Len začnite, oni to dokončia.“

Uložil ju na lavičku, no zdráhal sa pozrieť na koľko je otvorená. Napokon to predsalen urobil a všetko nahlásil lekárovi. On mu oznámil, že musí začať tlačiť, už nemôže dlhšie čakať. Na rýchlo mu dal inštrukcie a on urobil presne to, čo mu povedal. Nakoniec, s vypätím všetkých síl sa jej podarilo porodiť krásne dievčatko. O pár sekúnd neskôr dorazila sanitka a odviezli ich všetkých do nemocnice.

Po príchode do nemocnice ju vzali na oddelenie, kde ju nielen vyšetrili a poriadne poumývali, ale ju aj uložili na izbu. Na otázku sestričky, či majú niekomu zavolať jej nadiktovala Jasonovo číslo. Johnyho, toho narkomana, umyli a prezliekli do čistých šiat. On však namiesto toho, aby šiel preč z nemocnice, zostal a išiel sa pozrieť na dieťa. Zmenilo mu to život a on sa zaprisahal, že sa dostane z drog.

Jason po tom ako odišiel z bytu, kde nechal Alex v jeho posteli, nevedel kam má ísť. Rozhodol sa ísť sa trochu povoziť po meste až dorazil na miesto, ktoré sa stalo jeho útočiskom. Bola to lavička pri rieke, ktorá obklopená vŕbami dodávala tomuto miestu nielen tajomnosť, ale aj potrebné súkromie. Nikto nevedel o tomto mieste, nikto okrem nej. Prečo jej to len hovoril? Prečo jej tak veľmi veril? Už sa raz popálil, prečo si myslel, že to bude inak? Cítil sa ako slaboch a nevedel to zmeniť, no tento krát sa nemienil vzdať, pretože už čoskoro bude otcom a nech urobí čokoľvek, toto právo mu nevezme, to si zaumienil. Potreboval sa rozptýliť, preto išiel kúpiť farby a rozhodol sa, že si vymaľuje byt. Nezaškodí nejaká zmena. Keď sa vrátil do bytu, bol prázdny ako očakával. No čakalo ho menšie prekvapenie. Najskôr našiel na zemi jej peňaženku a prišlo mu to divné, veď ako sa bez peňazí a dokladov niekam dostane, no nie? Nakoniec si povedal, že sa ňou už nebude zaoberať a zapudil myšlienky na ňu. V koši našiel list. Trčal odtiaľ a on bol zvedavý, čo sa tam píše. Sadol si na pohovku a začal čítať. Po prečítaní pochopil, prečo nechce byť s ním. Myslel si, že ho ešte stále miluje a nevinil ju z toho. Odhodlal sa ju získať späť. Rozhodol sa, že si dá menší olovrant a zájde za ňou do jej bytu, lenže keď tam prišiel, nikto o nej nič nevedel. Začínal mať strach, pretože vonku sa už pomaly zotmievalo. Nevedel kam by šla, ale Nikol povedala, že vie. Myslela si, že išla na cintorín, pretože tam chodila vždy, keď mala nejaký problém, lenže tam nebola. Cestou naspäť k nemu mu zazvonil telefón. Bola to nemocnica a oznámili mu, že Alex je v nemocnici. Viac nepotreboval počuť, preto prudko strhol volant, otočil auto a už si mieril do nemocnice. Dorazil tam za pár minút a povedali mu v ktorej izbe leží. Vletel dnu, no pri jej posteli sedel nejaký muž.

„Ahoj, si v poriadku? Čo malá? Čo sa stalo?“ spustil Jason hneď z príchodu.

„Jason upokoj sa. Som v poriadku, aj malá. Inak mohli by sme jej už vybrať meno, keďže je už na svete,“ povedala s úsmevom na tvári.

„Ako na svete?“

„Porodila som v parku za pomoci tohto milého muža. Jason, toto je Johny. Keby nie jeho asi zomrieme obe v parku.“

„Teší ma a ďakujem vám. Mohol by som vás poprosiť, aby ste nás nechali chvíľku osamote?“

„Samozrejme,“ povedal Johny a vyšiel von.

„Čo si robila v parku? A sama? A prečo si mi nezavolala, keď to na teba prišlo? Čítal som ten list a chápem, prečo ma nechceš, no môžeme byť aspoň kamaráti, nie?“

„Išla som za tebou a nezavolala som ti preto, lebo ma prepadli a rozbil sa telefón. Neskôr ti všetko porozprávam, ale teraz chcem, aby si vedel, že ťa milujem a nech si už čítal čokoľvek dúfam, že ešte stále platí tá tvoja ponuka na sobáš.“

Nevedel, čo má povedať, pretože bol zo všetkého zmetený, no najviac bol prekvapený z toho, čo práve povedala. Zmohol sa iba na: „samozrejme. Budem najšťastnejším mužom na svete.“ Potom ju silno objal a pobozkal.

„Som unavená, necháš ma na chvíľku si pospať? Choď zatiaľ pozrieť malú Karolínku. Dúfam, že ti nevadí, že som jej dala meno po mojej mamine.“

„Jasné, že nevadí a idem ju pozrieť, lenže zdáš sa mi nejaká horúca. Je ti dobre?“

„Tam dolu ma to bolí, ale to je asi normálne. Prežila som toho dnes veľa, to preto som unavená.“

„Mne sa to nejako nezdá. Radšej zavolám lekára.“

Ako povedal, tak aj urobil. Po odokrytí plachty lekár zistil, že krváca a to veľmi silno. Teplotu mala vysokú a aj tep sa jej radikálne zvýšil. Museli konať. Zavolal sestry a kázal pripraviť operačku.

„Čo sa deje pán doktor? Bude v poriadku?“

„To vám teraz neviem povedať, no musíme ju operovať. Vyskytli sa komplikácie. Budem vás informovať len čo to bude možné.“

Odviedli ju na operačnú sálu, kde ho nechceli pustiť. Zostal stáť na chodbe a veľmi sa bál. Musel niečo robiť, tak sa rozhodol zavolať k nej do bytu, aby informoval jej kamarátky, pretože mali právo to vedieť.

Prechádzal sa po chodbe ako lev v klietke, keď sa tam prirútili Viky s Michaelom, Sarah s Nikol a Lusy v tesnom závese.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Nikol.

„Ako sa má?“ pokračovala Sarah.

„Už je po operácii?“ nezaostávala Lusy.

„Ako to dopadlo?“ uzavrela otázky Viky.

„Neviem, ešte tu nebol lekár. Nechápem tomu. Som veľmi zmetený z dnešného dňa. Alex hovorila niečo o tom, že ju prepadli a ona začala rodiť, že jej niekto pomohol a že sa chce za mňa vydať. Som popletený, takže sa ma na nič nepýtajte. Milujem ju a neodpustím si, keď ju stratím.“ Vtedy mu to začalo konečne dochádzať, preto so slzami v očiach klesol na stoličku. Všetci sa okolo neho zoskupili a opakovali len, že všetko bude dobré a oni budú žiť dlhý život. Lusy to už nedalo a spýtala sa: „čo je s malou?“

„Je v poriadku, teda aspoň myslím. Ešte som ju ani nevidel. Alex jej dala meno Karolína po jej matke.“

„Myslím, že by si ju mal ísť pozrieť,“ povedala Sarah.

„Nie, budem tu, pokým…“ nestihol ani dopovedať, pretože prišiel doktor.

„Umiestnili sme ju na Jednotku Intenzívnej Starostlivosti. Operácia prebehla dobre, lenže týchto 12 hodín bude kritických. Môžete ísť za ňou, ale vždy iba jeden. O hodinu by sa mala prebrať.“

„Ďakujem pán doktor.“

Lekár odišiel a oni sa dohodli, že Jason pôjde za Alex a ostatní zatiaľ pôjdu pozrieť malú Karolínu. Bol s ňou celý čas až pokým sa neprebrala.

„Ahoj spachtoška. Pekne si nás vystrašila. Už nám to nikdy nesmieš urobiť. Musíš sa rýchlo vyzdravieť a naplánovať našu svadbu. A Karolínka ťa potrebuje tak ako aj ja.“

„Ahoj. Aká je, ako vyzerá? Podobá sa na teba, či skôr na mňa?“

„Neviem, ešte som ju nevidel. Bál som sa o teba a nechcel som ťa nechať samotnú, ale pôjdem ju pozrieť a poprosím niekoho, či by som ti ju mohol priniesť aj ukázať. Zatiaľ sem prídu asi tvoje kamarátky. Prišli sem ako hurikán, to si mala vidieť,“ povedal s úsmevom, no veľmi neistým. Odišiel za malou tak ako sľúbil a v návštevách ho vystriedala Sarah.

„Prepáč mi to. Viem, že toto všetko je len moja chyba. Keby som ti ráno nevolala a nekecala tie kraviny do telefónu, tak by si tu teraz neležala.“

„Nie je to tvoja vina, čo sa má stať sa stane. Mám ťa rada a nikdy by som ťa nevinila z takej hlúposti. Poprosím ťa o niečo.“

„O čo len chceš, vieš, že ti splním všetko.“

„Keby sa mi niečo stalo, tak chcem, aby si sa starala o Karolínu. Verím, že Jason bude dobrým otcom, no bude potrebovať tvoju pomoc. Viem, čo chceš povedať, takže sa ani nepokúšaj hádať sa so mnou. Iba mi to sľúb.“

„Sľubujem. Ale ty budeš žiť,“ povedala so slzami v očiach.

„ Nie, nebudem. Viem, kedy prišiel môj čas a myslím, že toto bola vôľa božia. Mala som porodiť krásne dievčatko, ktoré dobyje svet. A neplač, život pôjde ďalej aj bezo mňa. A ešte jedna malá prosba. Pošli sem baby, aby som sa aj s nimi rozlúčila. Mám ťa rada a ďakujem za všetko, čo si kedy pre mňa urobila.“

„Aj ja ťa mám rada a ja ďakujem za oveľa viac.“ Plakala, silno ju objala, potom vstala a odišla ohlásiť aj ostatné. Prišla Viky.

„Viky, neplač. Jedno sa končí a druhé začína. Začneš s Michaelom nový život s kopou krásnych detí, ako si to vždy chcela.“

„Ale bez teba to nebude ono. Si moja priateľka a nechcem, aby si odišla. Potrebujeme ťa. Vždy si bola takým pojítkom medzi nami, čo budeme bez teba robiť?“

„Bude vás spájať to, čo doteraz. Priateľstvo. Mám ťa rada a ďakujem. Za všetko.“

„Nemáš za čo, to ja ďakujem a nikdy na teba nezabudnem.“

Po týchto slovách ju znovu objala a odišla, aby prepustila svoje miesto Lusy.

„Drahá Lusy, musíš mi sľúbiť, že nebudeš smutná a budeš sa tešiť zo života, pretože to, že ti jeden vzťah nevyšiel neznamená, že tu nie je niekde princ na bielom koni. Potrebujem, aby si držala nad nimi dozor. Hlavne nad Nikol so Sarah, pretože oni sa dokážu aj pobiť kvôli maličkosti.“

„To ti sľúbiť môžem, no ty mi sľúb, že sa nevzdáš a budeš bojovať. My ťa nemôžeme stratiť, to jednoducho nejde. A čo tvoja dcéra? Potrebuje ťa.“

„Veď bude mať skvelé tety, ktoré ju istotne dobre vychovajú.“

„Ale to nie je to isté ako keby mala mamu a ty to dobre vieš. Nevzdávaj sa. Ľúbime ťa, všetky, aj keď to tak občas nevyzerá.“

„Nevzdávam to, len viem kedy už nemá cenu bojovať. Ľúbim vás všetky rovnako a ďakujem vám za všetko čo ste kedy pre mňa urobili. A teraz ťa prosím zavolaj Nikol a nech si donesie aj pero a papier, nemám už veľa času.“ Rozlúčili sa a po chvíli vošla Nikol aj s pomôckami.

„Čo som to počula, že sa chystáš umrieť?“

„Presne tak Nikol, presne tak.“

„Prestaň si z nás uťahovať a hlavne teraz, keď sa ideš vydávať. A na čo ti je to pero a papier?“

„To tebe. Si advokátka a preto teraz spíšeš moju poslednú vôľu. Mám ťa rada Nikol, no nesnaž sa ma presviedčať o opaku. Neustúpim,“ povedala a potom jej všetko nadiktovala. Všetky peniaze nechala Karolíne, iba dom, ktorý nedávno kúpili a byt zostali dievčatám. Správcom dcérinho majetku sa mal stať jej otec spoločne so Sarah, ktorú stanovila poručníčkou. Ostatné baby ustanovila za krstné mamy. Po spísaní závetu sa rozlúčila aj s poslednou kamarátkou a potom vošiel znovu Jason.

„Je krásna ako jej mamička. Povedala, že už sa na teba teší. Zatiaľ ju môžeš vidieť iba cez to sklo pri tvojich kamarátkach,“ ukázal smerom k malej.

„Je naozaj prekrásna,“ povedala so slzami s očiach, „ťažko sa mi bude odchádzať, keď tu zanechávam takú krásnu dcéru s jej nádherným ocinkom.

„Veď ty nikam nejdeš. Uvidíš, že sa skoro vyliečiš a potom sa vezmeme,“ povedal, no po tvári mu tiež stekali slzy.

„Musím ísť. Viem, že nastal môj čas, no ver, že som ťa ľúbila a verím, že z nej vychováš vznešenú mladú dámu. Veď budeš mať dobrú pomoc.“

„Nesmieš sa vzdať. Ľúbim ťa, neopúšťaj ma. Potrebujem ťa a naša dcéra tiež.“ Posledný krát ju pobozkal a ona odišla. Lekárom sa už nepodarilo priviesť ju naspäť k životu.