interaktívne príbehy

„Čo sa stalo? Čo je s Lusy? Bude v poriadku? Čo povedal lekár?“ prirútila sa dnu ako veľká voda a začala Viky s Mikom zasypávať otázkami.

„Pokojne Sarah, všetci sme v strese, ale musíš nájsť nechať aj odpovedať, keď sa chceš niečo dozvedieť,“ zastavila ju Viktória a na znak toho, že jej rozumie jej položila ruku na rameno, aby ju upokojila.

„No dobre, myslím, že máš pravdu. Tak hovor.“

„Lekár ju prezrel, povedal, že musia urobiť nejaké testy, ale zatiaľ to vyzerá tak, že odpadla iba z vyčerpania. Všetci si teraz prechádzame ťažkým obdobím a niektorí to znášajú lepšie, iní horšie. Pre istotu si ju tu chcú nechať na noc a práve jej pichol niečo na upokojenie. Práve zaspala, čiže s ňou už nebudeš môcť hovoriť a okrem toho je treba vybaviť veľa vecí.“

Všetci vedeli, čoho sa tie veci týkajú. Nikto nevedel, čo s nimi teraz bude a ako všetko zariadia, no museli to urobiť.

„Máš pravdu. Keďže som tu viac menej nepotrebná, pretože predpokladám, že s Lusy zostaneš ty, tak by som rada šla pozrieť Karolínu a porozprávať sa s Jasonom. Myslím, že ho nájdem práve tam.“

„Máš pravdu, s Lusy zostávam ja. Predtým sme sa rozprávali aj o tom, že Nikol by mohli spolu s Mikom ísť vybavovať veci týkajúce sa pohrebu. Dôverujeme im všetci, takže to by nemal byť problém a nemyslím, že chceš ísť ty, či?“

„V tom sa nemýliš, nechcem ísť a viem, že Nikol urobí dobrú prácu.“

„Prečo sa rozprávate o mne ako keby som tu nebola?“ zasiahla do rozhovoru Nikola.

„Nie, my len…ja neviem, som úplne mimo. Prepáč. Idem ja teda a keby niečo, som na mobile,“ povedala Sara a chystala sa odísť, keď ju ešte zastavili Nikine slová: „dobre choď a spýtaj sa Jasona, či nemá nejaké zvláštne prianie, čo sa pohrebu týka a daj mi vedieť, ok?“

„Rozkaz šéfe,“ povedala so smutným úsmevom na perách a odkráčala preč.

Mike sa rozlúčil so svojou láskou a spolu s Nikol zamierili aj oni plniť si svoje povinnosti. Bolo toho veľa, čo museli stihnúť a preto sa rozhodli zastaviť sa u Alexinho právnika aj s jej poslednou vôľou zmenenou v hodine dvanástej. Predpokladali, že bude spať tak neskoro v noci, ale im to bolo jedno.

„Je prekrásna. Veľmi sa na ňu podobá,“ povedala Sara Jasonovi, ktorý stál otočený ku sklu, aby mohol pozorovať svoju dcéru. Bola to jediné, čo mu zostalo a on sa na ňu nemohol prestať pozerať. Bola plodom zlého činu, no napriek tomu ju jej matka milovala a jemu odpustila všetko to zlé, čo jej urobil. Vedel, že bola človek s anjelským srdcom a bola schopná neuveriteľne krásnych činov, ktoré mnohým ľuďom ukázali tú správnu cestu životom. Aj jemu. Už nikdy nebude človekom akým bol. Zmenila ho. Našla v ňom všetko to dobré a ľúbila ho. Prečo? Prečo si ju musel Boh vziať? Stále premýšľal nad týmito otázkami, ale nenachádzal odpovede a tak tam len stál, sledoval svoju dcéru ako pokojne spí, až pokým jeho pokoj nebol narušený osobou, ktorú jeho milovaná určila za ďalšiu osobu, ktorá sa okrem neho má starať o ich dieťa. Nebol si istý, prečo to spravila. Asi celkom neverila tomu, že sa sám dokáže postarať o dieťa. A to bola aj pravda. Nemal skúsenosti s deťmi, no bol si istý, že jeho rodičia by mu pomohli. Nepotreboval nejakú vyfintenú slečinku, ktorá bola taká samoľúba, že si nevidela ďalej od nosa. Bola ľahko ovládateľná a mohol s ňou hýbať ako sa mu zachcelo, veď sa o tom aj sám presvedčil.

„Áno to je, ako jej mama,“ povedal napokon, po dlhej chvíli úvah a mysliac si, že takto už bude mať pokoj a ona odíde. Ale nestalo sa tak a ona ho chcela vtiahnuť do rozhovoru. Potrebovala sa s niekým porozprávať a bola si takmer istá, že ani jemu neprospeje samota a ticho, ale mýlila sa, no ďalšie vyslovené otázky sa už nedali vziať späť.

„Ako dlho tu už stojíš? Jedol si niečo? Nepotrebuješ niečo?“

Prečo ma otravuje? Nevidí, že s ňou nechcem hovoriť? To, že sa má starať o malú je jedna vec, ale čo ju do mňa? Nikdy sme neboli kamaráti, tak prečo teraz? V mysli sa mu rojilo tisíc otázok a každá ďalšia ho dostávala do oveľa horšej nálady, akú mál predtým. Pozrel sa na ňu pohľadom, ktorý by nechcel pocítiť ani Usáma bin Ládin, ale ona musela niečo vybaviť, a preto sa len tak ľahko nevzdala a začala: „Ok, viem, že nechceš, aby som tu bola, ale..“

Nestihla ani dopovedať, keď je skočil do reči a hoci hovoril potichu nad tónom jeho hlasu mimovoľne krčila plecia.

„Žiadne ale. Proste ťa tu nechcem. Nechaj ma tak. Nechcem ti ublížiť, ale ešte jedna veta a nebude to príjemné.“

Po tejto vete sa otočil opäť k sklenej stene. Hoci ho nechcela provokovať, lebo sa bále jeho hnevu, no musela zistiť to, o čo ju požiadala Nikol. Všetko, čo robila, robila pre Alex. Bol to predsa pohreb jej najlepšej kamarátky a ona chcela, aby to bolo perfektné, aj keď si viacej ako čokoľvek želala živú Alex,  lenže to nebolo možné, preto sa rozhodla, že spraví všetko, aby mala aspoň peknú rozlúčku so svetom. A mala aj jeden celkom nepochopiteľný, predsalen však dôvod, aby ho provokovala. Chcela dostať z neho ten hnev, pretože vedela, že sa hnevá hlavne na seba, hoci to zvaľuje na všetko a všetkých naokolo.

„Počula som, čo si povedal, ale..“ na chvíľu sa odmlčala, akoby čakala, čo urobí alebo povie, ale nepovedal nič, iba zaškrípal zubami a ona pokračovala, „Nikol s Mikom šli vybavovať Alexin pohreb, dúfam, že ti nevadia oni dvaja, pretože o tom rozhodne nemienim diskutovať, len som chcela, teda chceli sme vedieť, či nemáš nejaké osobné želanie, čo sa toho týka. Mysli si o mne, čo chceš, ale bola moja kamarátka a napriek tomu, že už nie je medzi nami nemienim ju vynechať zo svojho života, teda aspoň pokiaľ sa s ňou dôstojne nerozlúčim.“

Týmto ho riadne zaskočila, pretože si uvedomil, že bol bezdôvodne odporný na ňu a to nechcel. Potreboval niečo robiť a uvedomil si to práve takto.

„Nie nemám žiadne osobné želanie. Možno iba to, že chcem, aby bola pochovaná vedľa Lukáša. Bol jej veľkou láskou a tak to bude správne. Miloval som ju a ona milovala mňa, ale nikdy nie tak ako jeho. Viem to, pretože som čítal jeden jej list.“

Dojalo ju to a hoci už nechcela plakať, tak sa pristihla, že jej zase po lícach stekajú slzy.

„Pôjdem domov a za rodičmi, tak by si mohla zatiaľ zastať pri Karolíne, súhlasíš?“

„Jasné, že súhlasím. Potrebuješ chvíľku pre seba a ja tu rada zostanem. Vyspi sa a ráno ma prídeš vymeniť. Keby sa niečo dialo, tak ti zavolám.“

„Ďakujem.“ Poslednýkrát sa pozrel na Karolínku a odišiel domov. Ona zatelefonovala ešte Nikol a povedala jej Jasonovo želanie. Potom si sadla na stoličku a dávala pozor.

Zobudila sa až na to, že niekto prechádzal popri nej.

„Ahoj, čo tu robíš? Asi som zaspala,“ prehovorila, keď naplno otvorila oči.

„Ahoj. Prišiel som pozrieť pacientku.“

Až vtedy si všimla, že je oblečený v bielom plášti.

„A ktorú?“

„Vieš, dnes som mal ťažký pôrod. Bolo to cez telefón a práve som sa dozvedel, že jej matka zomrela na zápal, preto som prišiel skontrolovať to dievčatko.“

„To si bol ty? Je matka bola moja kamarátka a to dievčatko sa volá Karolínka.“

Takto sa ešte hodnú chvíľu rozprávali a potom povedal: „Musím ísť, o chvíľu mi končí služba, potom by som ťa mohol prísť ešte pozrieť ak chceš.“

„Budem veľmi rada.“

Odišiel a ona prišla na to, že sa ho zase nespýtala na meno.

1. začne si románik s pánom doktorom

2. nebude s ním chcieť nič mať, pretože bude mať malá dcéru a s tým aj veľa povinností