„Čo sa deje?“ pýtala sa Sara bledá od strachu a celá udýchaná, pretože utekala dolu schodmi.
„Áno…jasné….rozumiem…ďakujem vám…dovidenia,“ hovorila Nikol do telefónu, ale podľa jej výrazu tváre sa nedalo rozlíšiť, či ide o dobrú alebo zlú správu.
„No tak už hovor, pretože dostanem infarkt od nedočkavosti,“ dušovala sa Sara.
„Volali z nemocnice a predtým ako ma prerušíš, tak počúvaj,“ povedala Nikol, pretože Sara už otvárala ústa s množstvom otázok a vedela, že keby sa začala pýtať, tak by ju ani nepustila k slovu. Sara iba prikývla na znak súhlasu.
„Volala sestra Ema, že si môžeme vziať malú domov, pretože má dobré výsledky a myslí si, že doma jej bude lepšie, pretože verím, že sme starostliví ľudia a v prípade hocijakej maličkosti ju dokážeme doniesť do nemocnice, čím predídeme prípadným ťažkým ochorenia. Ospravedlňovala so, že volá tak skoro ráno, ale vedela, že asi o hodinku prídete s Jasonom do nemocnice ako každý deň, tak vám chcela ušetriť viac ciest. Máte si vraj vziať všetko potrebné na prevoz malej z nemocnice. To je tak asi v skratke všetko.“
„Som rada, že si ju môžeme vziať. Idem zobudiť Jasona, ak už nie je hore,“ hovorila odchádzajúc z miestnosti.
Nikol sa uľavilo. Naozaj sa bála, že sa mohlo stať niečo zlé. Bola unavená, preto sa rozhodla, že najlepšie urobí ak si pôjde pospať. Nevedela však či zaspí po tom všetkom, čo sa stalo. Mala o čom premýšľať. Potrebovala si utriediť svoje myšlienky a pocity. Prišla do svojej izby, ktorá bola stále zaprataná množstvom škatúľ, pretože najskôr chceli zariadiť dom a až potom si mal každý zariadiť izby v štýle akom sa mu páčilo. Ona nemala žiaden štýl, ale maľovala, preto sa rozhodla pre nejaké maľby na stenách a z tohto dôvodu ani nevybaľovala škatule, pretože by ich znovu musela baliť späť a na to nemala čas. Vytiahla si iba najpotrebnejšie veci, ktoré boli tiež rozhádzané po izbe. Vzala si uterák a šla pod sprchu. Keď prúd padajúcej vody dopadol na jej nahé telo, všetky jej myšlienky sa rozplynuli. Už ju netrápili žiadne problémy, žiadne starosti. V tom okamihu jej bolo všetko jedno. Po chvíli k nej zase prichádzali myšlienky, ale boli to myšlienky na Krisa a na to, čo sa medzi nimi odohralo. Na bozky, jeho ruky na svojom tele. Mimovoľne sa zachvela. Chcela ho, o tom nebolo pochýb, ale nechcela pokaziť ten krásny kamarátsky vzťah, ktorý mali. Už sa jej to raz stalo, že stratila kamaráta pre pár týždňov rozkoše, ktoré jej za to žiaľ ani nestáli. Opäť rozptýlila svoje myšlienky a automaticky urobila všetko tak, že sa nakoniec dostala do postele a unavená zaspala.
Uháňajúc po chodbe si všimla, že má pootvorené dvere, preto ani neklopala a vstúpila do izby s úsmevom na perách a radostnou správou v nich. Predpokladala, že Jason už vstal, a preto otvoril tie dvere, ale pravdepodobne ich len zabudol zavrieť. Spal. Páčil sa jej ten pohľad. Ležal tam s paplónom zhrnutým k bedrám. Pri pohľade na neho zastala na jeho nahej hrudi posiatej chĺpkami ligotajúcimi sa v žiare ranných lúčov slnka, no presunula sa k jeho tvári. Bola taká nevinná. Vedela, že v tomto momente ho netrápi bolesť nad stratou milovanej osoby, ani pochybnosti o rodičovstve. Nemala to srdce ho zobudiť, preto sa rozhodla, že odíde do svojej izby a kým bude on ešte spať, ona pripraví všetko potrebné. Už bola na ceste k dverám, keď sa pohol, otvoril oči a v nich sa mu zračilo prekvapenie ba až zmätok. Akoby bol niekde inde a zrazu sa ocitol v realite.
„Ahoj,“ pozdravila ho. Spamätal sa, ale stále bol v pomykove z toho, čo robí v jeho izbe.
„Ahoj, čo tu robíš?“
„Ja len…nemysli si nič zlé, ale dvere boli otvorené a ja som ti prišla povedať, že si dnes už môžeme vziať Karolínku domov…už som chcela odísť, keď..“
Nenechal ju ani dohovoriť a prekvapene sa posadil na posteli.
„Môžeme si ju vziať domov? To je to najlepšie čo som posledných pár týždňov počul. Prečo si ma nezobudila?“
„nechcela som ťa budiť, pretože spánok potrebuješ a vyzeral si tak..spokojne,“ dopovedala, ale na jazyk sa jej rinulo iné slovo, ktoré ho vystihovalo viacej, nežne. Páčili sa jej muži, keď spali, pretože pôsobili nevinne, to možno preto zostávala v tej izbe dlhšie ako mala.
„Ok, tak ja sa idem osprchovať, vezmem sedačku do auta a ty by si zatiaľ mohla nachystať zopár vecí na oblečenie a iné.“
„Práve som sa na to chystala,“ povedala, otočila sa a vyšla z izby. Nepáčilo sa jej, že si mysle, že jej musí hovoriť, že čo má robiť. Bola príliš hrdá na to, aby si nechala rozkazovať od nejakého muža.
Boli pripravení vyraziť. Cesta autom prebiehala pokojne, ale bez slov. Sare sa začala triasť noha a Jason si to nielen všimol, ale pokúsil sa o rozhovor. Nebolo to medzi nimi práve príjemné ticho a obaja si to uvedomovali.
„Si nervózna?“ spýtal sa a pritom nápadne pozrel na jej trasúcu sa nohu.
„Tak trochu. Mám strach, že keď niečo pokazím, tak by to mohlo Karolínke ublížiť a to by som si nikdy neodpustila, ale to je asi normálne nie?“ odpovedala mu bez akéhokoľvek sarkazmu, či nepríjemnej atmosféry.
„Myslím, že tak by sa mala cítiť každá zodpovedná matka,“ vyriekol to, ale v tom si obaja uvedomili, že Sara nie je jej skutočná matka. Zostalo ticho. Prerušila ho však Sara, pretože ho už nemohla zniesť.
„Ty nie si nervózny? Pôsobíš maximálne vyrovnane.“
„Možnože tak pôsobím, ale od vyrovnanej mysle má moja ďaleko. Jasné, že som nervózny. Nikdy som nemal dočinenia s bábätkom. Ani poriadne neviem ako ju mám správne držať. Je veľa vecí, ktoré sa budem musieť naučiť a neviem, či to zvládnem, ale dám do toho všetko, pretože je to moja dcéra a ja ju milujem od prvého momentu ako som uvidel jej drobunké telíčko. A nechcem to pokaziť, pretože by som tým sklamal nielen seba, ale aj jej matku, ktorú by som nechcel nikdy sklamať, napriek tomu, že som jej ublížil. Keby sa dalo, tak by som to všetko vrátil späť, aby mohla žiť a byť šťastná.“
V kútiku oka mu zazrela slzu, ale on párkrát zaklipkal svojimi dlhými mihalnicami a bola preč. Vedela, že teraz nechce plakať a ani nemôže. Už bolo dosť sĺz. Musí byť silný pre svoju dcéru. Chápala ho. Možno až pridobre a v tejto chvíli bola rada, že je to práve ona, ktorá ho takto vidí. Bola rada, že si Alex vybrala ju, pretože dúfala, že dokáže Jasonovi pomôcť. Mali toho veľa spoločného. Dokonca možno aj viac ako si chceli pripustiť.
Vystúpili spred nemocnicou, vzali všetky potrebné veci a šli si pre to, čo bolo v momentálnej dobre pre nich to najdôležitejšie. Pred izbou, kde ležal ich poklad, stretli jej ošetrujúceho lekára.
„Dobrý deň,“ pozdravil ich, „ja som doktor Novák. Som lekár vašej dcéry. Všetko je v najlepšom poriadku, preto som aj odporučil sestre, aby vás upozornila na to, že si ju môžete vziať ak chcete. Môže tu ostať ešte niekoľko dní, ale myslím si, že doma jej bude lepšie.“ Ukončil s povzbudivým úsmevom, pričom poodhalil svoje krásne biele zuby.
Dal im ešte nejaké pokyny, nejaké telefónne čísla, pre prípad núdze, s Jasonom si podali ruky a odišiel. Celý čas sa správal tak akoby sa so Sarou nikdy neboli stretli. Úplne ju ignoroval. Nebolo to pre ňu príjemné, pretože netušila, čo sa stalo. Veď to on neprišiel na ich dohodnutú schôdzku, nie ona. Normálne ju rozčúlilo to, že niektorí chlapi sa nevedia správať. Vypudila však všetko z hlavy potom, čo sa jej Jason spýtal, či idú za malou. Ona bola teraz pre ňu to hlavné.
1. Sare sa začne páčiť Jason
2. Sara nebude môcť zabudnúť na pána doktora