interaktívne príbehy

O pár dní sa konal pohreb. Od rána svietilo slnko, akoby chcelo všetkým ukázať, že v nebi bude Alex iba šťastná a už jej nič zlé nehrozí. Pobrali sa do kostola, pretože ona chcela mať pohreb práve v kostole, kde predtým bývala. Pochovali ju vedľa Lukáša, tak ako si želal Jason. Všetci vedeli, že to bolo správne. Rozlúčili sa ňou, dali jej posledné zbohom a všetci plný smútku a melanchólie nad tým, že už nikdy neuvidia svoju priateľku sa pobrali domov. Všetci okrem Jasona. Nikto mu nevyčítal to, že tam chce zostať dlhšie. Nikto si nevedel ani predstaviť akú bolesť musí prežívať. Stál tam a díval sa na ten kopec zeme s množstvom vencom a kytíc. Bolo ich naozaj veľa. Prišlo veľa ľudí. Niektorí z ľútosti, že po tom všetkom, čo prežila si nezaslúžila takýto koniec a niektorí iba zo zvedavosti, lebo sa chceli dozvedieť, čo sa skutočne stalo. Nuž, takí sú ľudia, pomyslel si. On prišiel za svojou láskou. Za človekom, ktorého bude milovať do konca života. Dala mu tak veľa a on jej nič nestihol vrátiť. Bol nahnevaný, smutný a veľmi sa bál budúcnosti. Teraz musel, kvôli sebe, ale aj kvôli nej byť dobrým otcom ich dcéry a nevedel, či to zvládne. Dúfal, že s pomocou jej priateliek to nejako zvládne, ale nemohol si byť istý. Ťažil ho pocit, že ju sklame ešte aj po smrti. On neveril v Boha, ale dúfam, že existuje a vezme si ju k sebe do neba. Potreboval tomu veriť, pretože inak by sa iba obviňoval za všetko zlé, čo jej urobil. Nieže by to nerobil, ale nie v takej miere.

„Ľúbim ťa láska. Budeš mi hrozne chýbať a aj našej dcére. Prosím ťa držať nad nami ochrannú ruku,“ povedal to nahlas, ale už iba kopcu zeme a kameňu. Ovial ho mierny vánok a on si prial veriť, že ho počula a dala mu znamenie, že bude stáť vždy pri ňom. Potreboval tomu veriť. Veriť niečomu, čo predtým pokladal za bláznovstvo a výmysly sentimentálnych ľudí. Teraz sa ním stal aj on. Slzy mu tiekli potokom, ale vedel, že je čas odísť a nechať ju večnému odpočinku. Musel ísť tam, kde ho v tom čase najviac ťahalo jeho srdce. K jeho, ich dcére.

Ostatní prišli do bytu, kde zažili spolu tak veľa a hoci ich mrzela strata ich kamarátky a človeka, ktorý im dal do života tak veľa, tak sa rozhodli netrúchliť, ale spomínať na tie pekné veci, ktoré spolu prežili. Spomínali na ich zoznámenie i to, ako ich dala všetky dokopy, hoci boli každá z iného cesta. Dokonca sa spriatelili na toľko, že boli nerozlučné priateľky aj v dobrom aj v zlom. Takto strávili príjemné popoludnie a verili, že toto by sa jej páčilo viac ako keby sa utápali v slzách. Prišiel dokonca aj Kristián a porozprávam im o tom, že ako Lukáš vždy ospevoval svoju Alex. Nakoniec sa všetci roztrúsili, pretože Sara s Lusy chceli ísť ešte za Karolínkou do nemocnice a Viky s Mikom potrebovali byť tiež sami a porozprávať sa o ich budúcnosti, pretože Viky nevedela, či by bolo správne, keby mali svadbu, keď sa stalo, čo sa stalo. Preto sa pobrali k Mikovi domov. Zostali napokon iba Kris a Nikol, pretože Nikol povedala, že všetko poupratuje a Kris, hoci nemusel, tak sa ponúkol, že jej pomôže.

„Myslím, že by sme sa mali dať do toho, pretože vysedávaním sa to neurobí,“ povedala Nikol a usmiala sa na neho. Bola rada, že tu niekto zostal, pretože tam nechcela byť sama. Všetko jej ju pripomínalo a vedela, že keby zostala sama, tak by sa utiahla iba na internet a venovala sa svojmu záhadnému kamarátovi. Stále s ním bola v spojení, ale odkedy Alex zomrela, tak mu napísala iba, že niekoľko dní nebude k dispozícii. Neudala dôvod a nič mu nevysvetlila, lenže vedela, že by to mala spraviť. Sama nevedela prečo, ale dostala nutkanie to urobiť práve teraz.

„Máš pravdu, ale ja si najskôr odskočím ak dovolíš,“ povedal a ona iba kývla hlavou na znak súhlasu. Mala chvíľu času, tak sa rozhodla, že tam predsalen zájde. Prihlásila sa a napísala iba: AHOJ, NEMOHLA SOM SA OZVAŤ SKOR, PRETOŽE SOM VYBAVOVALA POHREB MOJEJ NAJLEPŠEJ PRIATEĽKY, KTORÁ PRI PORODE ZOMRELA. MALA SOM ŤAŽKÉ OBDOBIE. PREPÁČ, ŽE SOM TI TO NEVYSVETLILA, ALE NEJAK SOM NEMALA CHUŤ TO ROZOBERAŤ.

To bolo všetko, čo napísala, odhlásila sa a šla upratovať poháre zo stola. Páve, keď napúšťala vodu, tak prišiel do kuchyne Kris s ďalšími pohármi a spýtal sa jej, či by nemohol použiť jej počítač, pretože mu prišlo upozornenie, že dostal poštu od dievčaťa, s ktorým si píše a zopár dní sa mu už neozvala.

„Samozrejme, že môžeš použiť môj počítač. Viem, ako sa cítiš, lebo aj ja si píšem s jedným chalanom a zarazilo by ma keby sa mi len tak neozve.“

Zaviedla ho k počítaču a ona sa pobrala znovu umývať riad. Prečítal si správu a nevedel, či to nie je omyl. To bolo priveľká náhoda, aby to bola pravda. Rozhodol sa to však otestovať. Prišiel do kuchyne so slovami: „mám ťa volať Bláznivka20 alebo radšej Nikol?“

Skoro jej vypadol pohár z ruky. „Čo si to…čo si to povedal? Ako vieš aký mám nick? Snáď nie…nie si …ale áno si…teraz to konečne dáva zmysel. Moje nervy, tak toto sa môže stať iba mne.“ Rozosmiala sa a pokračovala v umývaní riadu. Mala taký nákazlivý smiech, že sa neubránil a začal sa smiať aj on. Po hodnej chvíli sa spýtal: „a čo teraz?“

„Akože čo teraz? No nič, proste budeme aj naďalej kamaráti tak ako sme boli doteraz.“

„A čo ak …čo ak chcem byť viac ako kamarát? Páčila si sa mi bez toho, aby som ťa poznal, preto by som ťa chcel pozvať na rande, ale ak nechceš, tak som toto nikdy nepovedal,“ hovoril to pomaly a tak ticho, že ho sotva počula, pretože sa bál odpovede.

Ju to síce prekvapilo, ale aj nie. Nebola si istá, čo vlastne chce. Neznámy človek z internetu bol jedna vec, ale „sobotka“ jej kamarátky, to bolo niečo celkom iné. Pravdepodobne to bol milý človek a ona ho nechcela raniť, preto si to najskôr chcela všetko premyslieť.

„Neviem, čo ti mám na to povedať. Je to zvláštne, že ty si on a ja ona. Proste potrebujem čas si to premyslieť, ale dám ti vedieť. Teraz pochopím ak budeš chcieť odísť.“

Netváril sa práve potešene, ale nechcel odísť, preto povedal: „alebo sa budeme tváriť, že sa nič nestalo a budeme predstierať, že len umývame riad.“

„Tak to sa mi páči.“

Už sa viac nevrátili k tej téme, ale rozoberali množstvo iných a smiali sa. Bolo to pekné popoludnie a obaja si to uvedomovali, lenže už bol neskorý večer, preto sa musel rozlúčiť a doma čakať na odpoveď na otázku, na ktorú hoci nechce, tak myslel celý čas.

On odišiel a ona sa hodila na posteľ a premýšľala o jeho ponuke, rozoberala si všetky pre a proti a nakoniec sa rozhodla. Dúfala, že správne.

Lusy so Sarou prišli do nemocnice a uvideli Jasona, ktorý stál ako každý deň vedľa skla a pozeral do miestnosti, v ktorej ležala jeho dcéra. Obe boli dojaté a vnútri srdca cítili, že to bude dobrý otec. Vycítil, že niekto prišiel a pozrel sa smerom, kde stáli. Pohľad mal taký prázdny, že to Lusy mierne vystrašilo, preto sa rozhodla, že zájde pre niečo na pitie. Sara jej neprotirečila, lebo vedela, že Jason je ťažké pochopiť. Podišla však k nemu a bez to, aby si uvedomovala, čo robí ho objala a do ucha mu pošepkala: „všetko bude dobré, spolu to zvládneme.“ Cítila z neho rovnaký strach ako zažívala ona sama.

Sám nevedel, prečo sa neodtiahol a dovolil jej to, ale možno práve to bolo niečo, čo tak zúfalo potreboval. Bol jej za to vďačný a hlavne Alex, pretože už vedel, prečo vybrala práve Saru, aby mu pomohla s ich dcérou. Mala dar človeka upokojiť a získať stratenú nádej do budúcnosti. Týmto jediným objatím sa z nich stali spojenci.

Pustila ho a on sa síce cítil sám, ale vedel, že keď bude potrebovať pomoc je ochotná mu ju poskytnúť. Porozprávali sa o malej a bol rád, že bude s nimi bývať. Úprimne rád, hoci pred niekoľkými dňami by to sám nebol povedal. To je život, neočakávaný a veľmi zložitý, pomyslel si.

čo urobí Nikol?

1.prijme pozvanie

2.neprijme